S

(spracoval: Daniel Klimovský, upravené autorkami)

Samospráva predstavuje vo verejnej správe výkonné pôsobenie a ovplyvňovanie spoločenského života prostriedkami neštátneho charakteru (Koudelka, 2007), pričom sa súbežne so štátnou správou podieľa na realizácii verejných záležitostí (Průcha, 1998), prípadne plní niektoré úlohy štátu. Okrem toho samospráva disponuje samosprávnou mocou v medziach platného práva, čo znamená, že si samostatne stanovuje ciele svojej činnosti. Jej riadiace pôsobenie je zaistené priamym samosprávnym výkonom príslušných ustanovení zákonov (Průcha, 1998).

Samosprávna korporácia (samosprávna organizácia) pri výkone samosprávnych úloh spravuje v prvom rade samu seba, takže objekt samosprávy sa do značnej miery prekrýva s jej subjektom. Keďže nie je možné, aby samosprávne korporácie vystupovali vo všetkých záležitostiach ako organizovaný celok, tvoria si vlastné samosprávne orgány, ktoré zabezpečujú výkon samosprávy v príslušných vzťahoch (Průcha, 1998). Na samosprávne korporácie sú delegované kompetencie patriace do sféry štátnej správy, ak je to potrebné, účelné a užitočné (Klimovský, 2014).

V subsystéme verejnej správy pôsobia tri druhy samosprávy:

Územná samospráva

Základné zásady miestnej samosprávy (územnej, lokálnej) a princíp subsidiarity formuluje Európska charta miestnej samosprávy, ktorú schválila Rada Európy v Štrasburgu (15. októbra 1985) a ku ktorej v roku 2000 pristúpilo aj Slovensko. V súčasnosti ju aspoň čiastočne integrovali do svojej legislatívy všetky štáty EÚ. Podľa čl. 3 tejto charty územná samospráva realizuje práva jej orgánov spravovať a riadiť podstatnú časť verejných záležitostí v rámci vlastnej, zákonom vymedzenej kompetencie a v súlade so záujmami obyvateľov príslušnej územnej jednotky. Toto právo vykonávajú rady alebo zastupiteľstvá, ktorých členovia sú slobodne volení na základe priameho, rovného a všeobecného volebného práva tajným hlasovaním a ktoré môžu mať k dispozícii im podriadené výkonné alebo poradné orgány. Všetky orgány územnej samosprávy si môžu samostatne určovať vlastnú administratívnu štruktúru, pričom prihliadať by mali predovšetkým na miestne potreby a zabezpečenie účinnej správy. Kompetencie vykonávané orgánmi územnej samosprávy majú väčšinou originálnu povahu (originálne kompetencie) a nemôže ich obmedziť ani zrušiť žiaden iný orgán verejnej správy, s výnimkou prípadov, keď tak stanoví osobitný právny predpis. Ak sú na tieto orgány delegované (prenesené) kompetencie originálne patriace do iných subsystémov administratívneho systému, tak je to možné len na základe právneho predpisu relevantnej právnej sily a financovanie takto vykonávaných kompetencií musí znášať delegujúci orgán. Pokiaľ ide o financovanie výkonu originálnych kompetencií územnej samosprávy, aspoň časť zdrojov musí pochádzať z miestnych daní a poplatkov, ktorých výšku, respektíve sadzby, môžu príslušné orgány územnej samosprávy ovplyvňovať vlastnými rozhodnutiami. Pre efektívny výkon samosprávy je potrebné, aby finančne slabšie územné jednotky mali zabezpečené dodatočné finančné zdroje prostredníctvom mechanizmov finančného vyrovnávania. Orgány územnej samosprávy môžu získavať zdroje aj z úverov, zo štátnych dotácií či z iných vhodných zdrojov (napr. z emitovania cenných papierov).

V slovenských podmienkach je existencia územnej samosprávy zakotvená v Ústave SR, ktorá definuje obec ako najnižšiu správnu jednotku miestnej/komunálnej úrovne územnej samosprávy. Druhú, regionálnu úroveň územnej samosprávy tvoria samosprávne kraje (vyššie územné celky). Obce nie sú podriadené samosprávnym krajom, obe tieto samosprávne korporácie pôsobia popri sebe autonómne.

Podľa zákonnej úpravy SR má obec, ako aj samosprávne kraje postavenie právnickej osoby. Obec združuje osoby s trvalým pobytom na jej území a samostatne hospodári s vlastným majetkom a vlastnými prostriedkami. Hlavnou úlohou každej obce je zabezpečovať starostlivosť o všestranný rozvoj jej územia a o potreby jej obyvateľov. Základnými orgánmi obcí sú obecné zastupiteľstvá a starostovia. Samosprávne kraje samostatne hospodária s vlastným majetkom a s vlastnými príjmami, pričom zabezpečujú a chránia práva i záujmy svojich obyvateľov. Pri výkone samosprávy sa starajú o všestranný rozvoj zvereného územia a o potreby svojich obyvateľov. Základnými samosprávnymi orgánmi každého samosprávneho kraja sú zastupiteľstvo samosprávneho kraja a predseda samosprávneho kraja.

Záujmová samospráva

Pod pojem záujmová samospráva spadajú všetky samosprávne korporácie, ktoré svoju existenciu odvodzujú od združovacieho práva a ktoré spája konkrétny spoločenský záujem. Základným prvkom je samosprávny spôsob ich vnútornej činnosti a úsilie o väčšiu či menšiu účasť na organizácii spoločenského a politického života (Škultéty et al., 2002). Pri užšom chápaní pojmu záujmovej samosprávy je nutné zdôrazniť jej podiel na výkone verejnej moci. Práve tento prvok ju umožňuje zaradiť do systému verejnej správy.

V slovenských podmienkach sú hlavnými reprezentantmi záujmovej samosprávy profesijné korporácie (zvyčajne nazývané profesijné komory, prípadne stavovské organizácie), ktoré sú zriaďované zákonom alebo na základe zákona a obvykle majú povinné členstvo, na ktoré sa viaže výkon určitých funkcií (Škultéty et al., 2002) či povolaní. Sládeček (2005) dodáva, že ide zvyčajne o takzvané slobodné povolania (architekti, právnici, lekári, sestry atď). Vďaka svojej povahe a významnosti, ktorú im priznáva aj zákonodarca, sú súčasťou systému verejnej správy, pretože regulujú výkon funkcií alebo povolaní vo zverenej oblasti. Navyše je to práve spomínaná obligatórnosť členstva, ktorá ich odlišuje od iných, dobrovoľných či dokonca voľných združení. Ak totiž osoba nesplní podmienku členstva a nezaregistruje sa v danej profesijnej inštitúcii, nemôže legálne vykonávať príslušnú funkciu alebo povolanie. Ich prednosťou je, že unifikujú postupy pri výkone danej funkcie či povolania, starajú sa o to, aby ich členovia dodržiavali štandardy, na ktorých sa dohodnú, resp. sú určené právnymi predpismi. Ak niektorý z členov tieto štandardy nedodržiava, prípadne iným spôsobom poškodzuje meno vlastnej profesijnej komory, následkom môže byť strata členstva, a teda strata možnosti výkonu samotnej funkcie alebo povolania (Klimovský, 2014). Podľa Klimovského (2014) korporácie záujmovej samosprávy spájajú tieto spoločné znaky: verejný záujem, exkluzivita a obligatórnosť členstva, podmienenosť členstva, stavovské predpisy, donucovacie prostriedky na plnenie zákonom definovaných a určených úloh.

Špeciálna samospráva

Špeciálna samospráva patrí medzi prvky modernej verejnej správy. Priznáva sa takým súčastiam verejnej sféry (napr. súdnictvu a školstvu), ktoré majú spoločnosťou uznanú špecifickú pozíciu spojenú s právom regulovať vlastné záležitosti, a to bez zasahovania štátu a jeho orgánov. Akademická samospráva v SR existuje na úrovni univerzít a vysokých škôl a jej typickými reprezentantmi sú akademické senáty univerzít, respektíve vysokých škôl a ich fakúlt. Školská samospráva existuje na úrovni regionálneho školstva a jej predstaviteľmi sú rady škôl a žiacke rady vytvárané na základných a stredných školách. Samospráva v súdnictve je v slovenských podmienkach najmladším samosprávnym prvkom. Do života bola uvedená so zriadením Súdnej rady SR, ktorá je definovaná ako ústavný orgán sudcovskej legitimity.

Neoliberálni ekonómovia považujú za príčinu nehospodárneho nakladania so zdrojmi inštitút spoločného vlastníctva a prirodzenosť človeka uprednostňovať svoje záujmy pred spoločným záujmom (tzv. tragedy of the commons). Univerzálnu platnosť tejto tézy však spochybnili pozitívni ekonómovia, ktorí predložili empirické dôkazy o tom, že samospráva spoločne vlastnených zdrojov môže byť hospodárna a udržateľná.

Elinor Ostromová – kľúčová predstaviteľka tohto smeru – odštartovala výskumný program s cieľom analyzovať jednotlivé prípady a induktívne vyvodiť pravidlá a podmienky úspešnej a udržateľnej správy spoločného vlastníctva na rozdiel od prípadov, kde došlo k predpokladanému egoistickému správaniu a k degradácii spoločných zdrojov. Za kritérium úspechu považovala primeraný úžitok každého spoluvlastníka a udržanie kvality, resp. zveľadenia spoločných zdrojov. Systematickou analýzou stoviek prípadov spravovania spoločných zdrojov (podzemná voda, more, lesy, pasienky) z rozličných oblastí sveta dospela k odpovedi, za akých podmienok je správa spoločného majetku úspešná (pozri napr. Ostrom, 1990). Výsledky jej dlhodobého výskumu sa považujú za zásadný prínos do ekonomických vied a boli v roku 2009 ocenené Nobelovou cenou.

Sociálni psychológovia vychádzajú z dvoch modelov skupinovej identity:

1. Model sociálnej kohézie zdôrazňuje súdržné a solidárne sociálne väzby, založené na vzájomnej reciprocite. Malý súbor jednotlivcov, medzi ktorými existuje vzájomná a priama interakcia (zoči-voči), sú so skupinou ztotožnení, keď voči sebe cítia príťažlivosť (sympatiu) a navzájom sa ovplyvňujú. Skupinovú súdržnosť udržiava spoločné uspokojovanie potrieb a dosahovanie cieľov, čo predpokladá, že členovia skupiny konsenzuálne zdieľajú tie isté postoje a hodnoty. Vzájomná interakcia, závislosť a ovplyvňovanie sú považované za nevyhnutné a postačujúce charakteristiky skupiny (Shaw, 1976).
2. Model sociálnej identifikácie/kategorizácie definuje sociálnu skupinu ako dvoch alebo viacerých jednotlivcov, ktorí zdieľajú spoločnú identitu, teda vnímajú sa ako členovia tej istej kategórie. Sociálna kategorizácia je delenie sociálneho sveta do nekontinuitných kategórií (Tajfel, 1992). V dôsledku zvnútorňovania foriem sociálnej kategorizácie sa získava sociálna identita a stáva sa komponentom sebapoňatia bez ohľadu na to, či má dlhodobý alebo krátkodobý charakter. Totálnu sumu sociálnych identifikácií, ktoré jednotlivec používa pri svojom definovaní, možno považovať za sociálnu identitu jednotlivca. Aby členovia konali ako sociálna skupina, nemusia mať spoločné nič viac, ako len spoločnú percepciu ich vlastnej sociálnej jednotky (Turner, 1982). Za indikátor identifikácie sa považuje akékoľvek správanie, ktoré diskriminuje medzi my a oni, resp. preferuje „my“ pred oni.

Model sociálnej identifikácie sa opiera o tieto predpoklady:

• jednotlivci štruktúrujú svoje vnemy o sebe a iných pomocou abstraktných sociálnych kategórií,
• jednotlivci zvnútorňujú kategórie sociálnej percepcie ako aspekt svojho sebapoňatia (self-concept),
• skupinové správanie je výsledkom tých sociálno-kognitívnych procesov, ktoré sa vzťahujú na uvedené formy sebapoňatia.

Kým model sociálnej kohézie predpokladá komunikáciu tvárou v tvár, spoločné ciele, hodnoty, normy a pravidlá, model sociálnej kategorizácie hovorí len o vedomí spoločnej kategórie. Model sociálnej kohézie predpokladá, že pocit príslušnosti má afektívny základ, model sociálnej kategorizácie hovorí o vnímaní a kognitívnom procese kategorizácie. Ak si jednotlivci medzi sebou nevytvoria vzájomné pozitívne väzby, tak podľa modelu sociálnej kohézie skupina neexistuje. Naopak model sociálnej identifikácie tvrdí, že členstvo má primárne percepčný, resp. kognitívny základ.

Model sociálnej identifikácie vysvetľuje niekoľkých dôležitých charakteristík

vnútro- a medziskupinového správania. Pozitívne vymedzenie seba vo vzťahu k tým

iným – motív prestíže – hrá dôležitú úlohu tak vo vnútro-, ako aj medziskupinovom správaní. Hdeď ako sú členovia istej skupiny v kolektívnej alebo individuálnej interakcii s inou skupinou alebo jej členmi, ide o medziskupinové správanie.

Výskumné zistenia naznačujú, že interpersonálne správanie sa významne líši od tzv. medziskupinového správania. Napríklad v diskusii dochádza k omnoho tvrdšiemu a neústupnejšiemu vyjednávaniu, ak je realizovaná z medziskupinových pozícií v porovnaní s interpersonálnou úrovňou (Stephenson, 1978). Konať na interpersonálnej úrovni znamená vzťahovať sa k druhým ako jedinec s určitými osobitnými rysmi a sklonmi, zatiaľ čo medziskupinové správanie znamená konať ako člen skupiny (Tajfel, 1978).

Tajfel rozpracoval teóriu tzv. minimálnych skupín. Zistil, že súťaživé alebo diskriminančné správanie sa objavuje aj medzi členmi skupín, ktoré boli umelo vytvorené na základe arbitrárnych charakteristík (napr. preferencie pre určitý typ umenia). Príznačným javom je tiež priaznivejšie vnímanie členov vlastnej skupiny a stereotypizovanie členov nevzťažných skupín (Hayden-Thompson, Rubin, Hymel, 1987). Členovia vonkajších skupín sú navyše vnímaní ako vzájomne podobnejší ako členovia vlastnej skupiny (Quattrone, Jones, 1980).

Vzťah medzi skupinovým členstvom a predsudkami voči členom vonkajších skupín výskumne doložili viaceré experimenty. Najznámejšie sú Sherifove experimenty z letného tábora. Sherif a jeho spolupracovníci (1953; Sherif, White, Harvey, 1955; Sherif et al., 1961) experimentálne doložili vznik medziskupinového konfliktu medzi chlapcami, ktorí boli náhodne rozdelení do dvoch tímov. Obe skupiny existovali vedľa seba pokojne až do momentu, keď experimentátori umelo vytvorili medzi oboma skupinami konflikt záujmov. V dôsledku toho sa medzi skupinami objavila vysoká miera súťaživosti, vzájomnej nevraživosti a zvýhodňovania členov vlastných skupín. Naopak keď výskumníci postavili oba tímy do situácie, keď museli spolupracovať na spoločnej úlohe, ich postoje k nevzťažnej skupine sa menili späť k pozitívnemu pólu.

Súvislosť zvýhodňovania členov vlastnej skupiny so sociálnou identifikáciou potvrdili aj výskumy, v ktorých sa preukázalo, že miera tohto zvýhodňovania je závislá od toho, nakoľko je skupina pre svojich členov dôležitá (Brown et al., 1986; podľa: Brown, 2006). Špeciálnym prípadom je medziskupinové porovnávanie v situáciách, keď medzi skupinami nie je rovné postavenie (pozri aj heslo sociálna stratifikácia a hierarchizácia). Členovia znevýhodnených skupín majú niekoľko možností: opustiť skupinu alebo vzdať sa identifikácie so skupinou, čo nemusí byť akceptované členmi vonkajších skupín, ak sú hranice medzi skupinami považované za nepriepustné (napríklad v prípade etnických menšín). Ďalšia možnosť je nájsť také kvality, vďaka ktorým vzťažná skupina vyjde z hodnotenia s vonkajšími skupinami lepšie (napr. úplná negácia dominantnej kultúry zo strany subkultúr, napr. punkerov). Znevýhodnená skupina môže reagovať aj formou protestu, ktorý za priaznivých podmienok môže viesť ku spoločenským zmenám (napr. feministické hnutie). Nevýhodou je, že takáto stratégia často vystupňuje hostilitu majoritnej spoločnosti (alebo mocnejších skupín) voči tým, ktorí sa odvážili protestovať.

Jedna z možností, ako znížiť predsudky medzi skupinami, je tzv. hypotéza kontaktu (Allport, 1954; podľa: Brown, 2006, neskôr ju rozpracovalo množstvo ďalších autorov), ktorá predpokladá, že práve kontakt medzi členmi odlišných skupín za určitých podmienok zmierňuje predsudky a hostilitu. Tieto poznatky významne podporujú dôležitosť desegregácie v oblasti bývania, zamestnania a vzdelania.

Sociálna hierarchizácia sa deje na základe „kompetencie“ a vplyvu (ekonomického, politického a spoločenského ), podľa rasovej, rodovej a etnickej príslušnosti. Ak verejná správa uprednostňuje záujmy a potreby občanov s vyšším ekonomickým, politickým či spoločenským statusom, koná v rozpore s demokratickým princípom rovnosti a platnosti zákona pre každého. Uprednostňovaním svojich záujmov elita udržiava a zväčšuje svoju sociálno-ekonomickú nadradenosť. Postavenie elity sa spája s istými oficiálnymi a neoficiálnymi výhodami a privilégiami, ako je dostupnosť informačných a finančných zdrojov, značný sociálny kapitál (známosti) a spoločenská prestíž. Hegemonické postavenie elít neoficiálne podporuje aj jej beztrestnosť za oficiálne zakázané rodinkárstvo, korupciu a klientelizmus (Gill, 2000). (Pozri aj heslá korupcia a klientelizmus.)

Putnam (1993) rozlišuje medzi premosťujúcim (bridging) a zväzujúcim (bonding) sociálnym kapitálom. Zväzujúci sociálny kapitál sa tvorí medzi ľuďmi, ktorí majú medzi sebou blízke väzby, napríklad rodinnými príslušníkmi, priateľmi, susedmi. Naopak, premosťujúci sociálny kapitál premosťuje rozdielne spoločenské skupiny a občianske združenia. Z tohto dôvodu je vnímaný ako významnejší na riešenie problémov komunít, podporu liberálnej demokracie a spoločenskú solidaritu. Zväzujúci kapitál môže nadobúdať aj deštruktívne a nedemokratické podoby (napr. mafiánske štruktúry, necivilizované hnutia).

Rozlišovať môžeme aj štrukturálny (structural) a kognitívny (cognitive) kapitál. Štrukturálny sociálny kapitál sa vzťahuje na štruktúru sietí sociálnych vzťahov a spoločenských organizácií. Kognitívny sociálny kapitál pozostáva zo zdieľaných noriem, hodnôt, postojov a presvedčení, ktoré sa vzťahujú na dôveru, reciprocitu a kooperáciu (Uphoff, Wijayaratna, 2000).