A

Rokeachova (1960) kritika Adornovej konceptualizácie autoritárstva  a jej operacionalizácie prostredníctvom F- škály sa odvíja od výhrady, že autoritárstvo ako osobnostná črta je všeobecnejšia a netýka sa len fašistickej ideológie a etnickej netolerancie. Podľa Rokeacha dogmatizmus tvorí kognitívny základ tak pravicovej ako aj ľavicovej uzavretosti a netolerancie. Prejavuje sa aj v oblasti náboženských presvedčení (napr. ako dogmatický katolicizmus a antikatolicizmus, dogmatický teizmus a ateizmus), v politike  (napr. ako dogmatický konzervativizmus a liberalizmus, dogmatický marxizmus a anti-marxizmus ), ba aj vo filozofii, v humanitných (napr. ako dogmatický freudizmus a anti-freudizmus) a v spoločenských vedách. Rokeach definuje dogmatizmus ako:

• relatívne uzavretý systém presvedčení oddelený od systému antagonistických presvedčení
• organizovaný okolo centrálneho systému viery o absolútnej autorite
• ktorý rámcuje vzorec intolerancie a kvalifikovanej tolerancie voči antagonistickým presvedčeniam.

Osobnosť s uzavretým  myslením považuje jeden systém presvedčení za absolútne pravdivý, zatiaľ čo ten protirečivý považuje za absolútne nepravdivý. Uzavretú od otvorenej mysle charakterizuje vyššia miera relatívnej izolácie a nezávislosti medzi systémom pravdivých a systémom nepravdivých presvedčení a medzi centrálnymi a periférnymi časťami vnútri oboch systémov. Čím je systém viac uzavretý, tým viac sa spája s absolútnou vierou v pozitívnu autoritu a s absolútnou neverou voči negatívnej autorite.

Dôležité pre pochopenie Rokeachovho pojmu autoritárskeho dogmatizmu je odlíšenie dogmatizmu od rigidity. Oba pojmy, ako poukazuje Rokeach, sa spájajú s odporom voči zmene, avšak dogmatizmus na rozdiel od rigidity je relatívne viac intelektualizovaná a abstraktná forma odporu. Hoci dogmatizmus môže viesť k rigidite pri riešení špecifických problémov, opačný vzťah neplatí. Rigidita pri riešení problémov totiž nemusí vyplývať z dogmatizmu. Charakteristickým prejavom dogmatizmu je autoritatívny a netolerantný spôsob, akým sa myšlienky a viery prezentujú a komunikujú iným.

Empirické výskumy jednoznačne nepotvrdili, že dogmatizmus je príčinou etnických predsudkov. Ukázalo sa síce, že skupiny s vyhranenou ideologickou pozíciou – konzervatívci a komunisti v USA – vykazujú vysoké skóre dogmatizmu a autoritárstva, avšak korelácia medzi autoritárstvom a etnocentrizmom bola významná len pri konzervatívcoch. Iné výskumy však vzťah medzi dogmatizmom a predsudkami potvrdili (napr. Maykovich, 1975).

Altemeyer (1981) na základe obsahovej analýzy a rozsiahleho psychometrického výskumu  F- škály dospel k záveru, že autoritársku osobnosť tvoria len tri osobnostné komponenty, a to autoritárska podriadenosť, autoritárska agresivita a konvenčnosť. Ostatné položky merajú ideologickú orientáciu. Jeho škála pravicového autoritárstva preto meria len tri uvedené komponenty autoritárskej osobnosti.

Overovaniu validity škály pravicového autoritárstva venoval Altemeyer veľkú pozornosť. Jej konštruktovú validitu overoval napríklad aj v situácii rolovej hry, v ktorej mali participanti rozhodnúť o budúcich globálnych zmenách našej planéty (Altemeyer, 1996).  Keď sa trojhodinovej simulácie zúčastnili jedinci s vysokou mierou pravicového autoritárstva, tak zmeny viedli k militarizácii, ktorá skončila nukleárnou vojnou a záhubou celého ľudstva. Ak hru hrali jednotlivci s nízkou mierou autoritárstva, tak budúce zmeny boli založené na širokej medzinárodnej spolupráci a viedli k mieru. Snaha autoritárskych jedincov dominovať nad ostatnými, vedie k súťaženiu s nulovým súčtom, čo deštruuje možnosť takej spolupráce, z ktorej majú osoh všetci.

Viaceré výskumy potvrdili , že škála pravicového autoritárstva koreluje s morálnym absolutizmom, s rasovými a etnickými predsudkami, s netoleranciou a trestaním disidentov, deviantov a homosexuálov (napr. Duckitt, Farre, 1994; Goodman, Moradi, 2008).

Sibley a Duckitt (2008) vychádzajúc z analýzy výsledkov všetkých relevantných štúdií, ktoré odhaľovali súvislosť medzi pravicovým autoritárstvom a 5-faktorovým modelom (pozri nižšie) osobnosti uzatvárajú, že škála pravicového autoritárstva pozitívne koreluje so svedomitosťou (r = 0.15) a negatívne s otvorenosťou voči skúsenosti (r = −0.36).

Škála orientácie na sociálnu dominanciu negatívne koreluje s otvorenosťou voči skúsenosti  (r = −0.16) a s prívetivosťou (r = −0.29), avšak nesúvisí so svedomitosťou (r = −0.05). Ľudia s nízkou otvorenosťou preferujú jasné morálne pravidlá a existujúci spoločenský poriadok, citlivejšie vnímajú ohrozenia (reálne aj symbolické) existujúceho spoločenského poriadku. To je aj dôvod, prečo vnímajú skupiny, ktoré sa odlišujú od tradičných noriem a hodnôt ako ohrozenie. Nízka otvorenosť voči skúsenosti a vysoká svedomitosť spoľahlivo predikujú sociálnu konformitu.

Päťfaktorový model osobnosti (The Big-Five framework) patrí v praxi k najpoužívanejším a najviac skúmaným modelom základných osobnostných vlastností, v ktorých medzi ľuďmi existujú výrazné rozdiely. Avšak ani tento model, hoci sa opiera o rozsiahle empirické výskumy, nie je univerzálne prijímaný (pozri napr. Block, 1995). Model má hierarchickú štruktúru, keďže každá z piatich základných dimenzií osobnosti, ktoré majú bipolárny charakter, pozostáva z viacerých špecifických stránok osobnosti a tie zas z ich špecifických prejavov.

Základné bipolárne osobnostné dimenzie sú:

1. extrovertovaný, živý (spoločenský, asertívny, zhovorčivý, aktívny, nie introvertovaný – samotársky, tichý, nesmelý, skeptický);
2. prívetivý, láskavý (dôverujúci, dobrosrdečný, znášanlivý, spolupracujúci, a nie neprívetivý, nepríjemný – neznášanlivý, nepriateľský, odmeraný, súťaživý až agresívny);
3. spoľahlivý, svedomitý, organizovaný (tvrdo pracujúci, zodpovedný, disciplinovaný, a teda nie bezstarostný/ľahkomyseľný a impulzívny);
4. emocionálne stabilný, rozvážny (uvoľnený, sebavedomý, vyrovnaný, nie neurotický – úzkostlivý, náladový, často podráždený, nevyrovnaný, podliehajúci stresu);
5. otvorený skúsenosti, vynachádzavý (zvedavý, premýšľajúci, hlboký, s otvorenou mysľou, nie uzavretý – konvenčný, rigidný, atď).

Každá z piatich dimenzií sa posudzuje na sedem-bodovej stupnici. Poradie uvádzaných dimenzií osobnosti nie je náhodné, ale odráža mieru robustnosti a významnosti korešpondujúcich štatistických faktorov (Norman, 1963).

Medzikultúrny výskum s 1080 respondentmi z Bulharska, Nemecka, Poľska, Japonska, Kanady, USA a Nového Zélandu priniesol dôkazy, že pravicové autoritárstvo súvisí s vertikálnym individualizmom (tendenciou dominovať) a s vertikálnym a hierarchickým kolektivizmom, teda s tendenciou podvoliť sa záujmom skupiny (Kemmelmeier et al., 2003). Orientácia na sociálnu dominanciu a autoritárstvo predikujú explicitné predsudky voči menšinám vo všetkých jej formách:

• negatívne afektívne odpovede voči odlišným (nečlenským) skupinám
• stereotypizácia
• nesúhlasné postoje k rovnosti odlišných skupín (Whitley Jr., 1999; Duriez, Van Hiel, 2002; Van Hiel, Mervielde, 2005; Thomsen, Green, Sidanius, 2008).

Komplexnú kritiku konceptu autoritárskej osobnosti podala Stennerová (2009), podľa ktorej je nevyhnutné odlišovať autoritárstvo od konzervativizmu. Kým autoritárstvo v kontexte USA reflektuje averziu voči rozdielnosti medzi ľuďmi (napr. etnickú a názorovú), konzervativizmus vyjadruje averziu voči spoločenským zmenám. Pravicová autoritárska osoba chce spoločnosť, ktorá je uniformná a ktorá minimalizuje rozdiely. Z toho dôvodu podporuje spoločenskú kontrolu a také pravidlá, ktoré obmedzujú práva politických disidentov a etnických menšín, imigráciu, slobodu slova a združovania sa a žiada zákony, ktoré jednoznačne regulujú morálne správanie.

Duckitt a Bizumic (2013) na základe faktorovej analýzy škály RWA (right-wing authoritarianism) takisto spochybňujú, že táto škála meria len autoritárstvo. Uzatvárajú, že RWA meria

• autoritárstvo (tvrdý postoj k porušovaniu spoločenských pravidiel, noriem a zákonov)
• konzervativizmus (uprednostňovanie poslušnej a rešpektujúcej podpory spoločenských autorít)
• a tradicionalizmus (uprednostňovanie tradičných, náboženských a spoločenských noriem a hodnôt). Čím je miera RWA vyššia, tým je väčšia ochota obmedziť slobodu a autonómiu jednotlivca v prospech kolektívu a vodcu.

Podľa Stennerovej (2009) RWA nemeria autoritárske predispozície osobnosti (submisivitu, agresivitu, konvenčnosť), ale dynamickú odpoveď jednotlivcov na externé ohrozenia. Dynamická odpoveď je výsledkom interakcie medzi osobnostnými predispozíciami a ohrozujúcou situáciou. Na meranie autoritárskych osobnostných predispozícií treba vyvinúť odlišné nástroje.

McFarland et al. (1993) predložil empirické dôkazy v prospech nie jedného, ale dvoch  typov autoritárskej osobnosti. Jeden sa týka autoritárskej osobnosti vodcu a druhý autoritárskej osobnosti nasledovníkov. Tieto dva typy osobností možno považovať za dve strany jednej mince. Kým pravicové autoritárstvo identifikuje nasledovníkov autoritárskych vodcov, orientácia na sociálnu dominanciu (SDO) je typická pre samotných autoritárskych vodcov (Altemeyer, 1998, Duckit, 2001; Duriez, Van Hiel, 2002; Cohrs, Asbrock, 2009). Škála pravicového autoritárstva mierne koreluje so škálou sociálnej dominancie.

Viaceré výskumy potvrdili hypotézu, že autoritárstvo a orientácia na sociálnu dominanciu súvisia s nedostatkom empatie voči vonkajšej skupine bez ohľadu na to, o akú konkrétnu skupinu ide. Tí, ktorí sú presvedčení o nerovnosti skupín, nie sú ochotní vcítiť sa do situácie človeka z odlišnej skupiny (Bäckström, Björklund, 2007). Jedinci s vysokým skóre pravicového autoritárstva prejavujú menej empatie voči dehumanizovaným skupinám (Kteily et al., 2015). Čím je orientácia na sociálnu dominanciu silnejšia, tým je empatický záujem o druhých slabší. Orientácia na sociálnu dominanciu podporuje násilné a agresívne správanie voči podriadeným skupinám a súvisí s tendenciou vyhýbať sa priamej interakcii so „slabými“ skupinami (Sidanius et al., 2013).

Hypotéza, že ľudia reagujú empaticky iba na bolesť blízkych ľudí, a nie na bolesť ľudí z odlišných skupín, nezískala konsenzuálnu podporu. Andrighetto et al. (2014) priniesli dôkazy, že ľudia reagujú empaticky na bolesť iných ľudí aj vtedy, keď ide o neznámych ľudí a ich citlivosť utlmujú stereotypy a rasové predsudky (Avenanti, Sirigu, Aglioti, 2010). Na druhej strane Mathura et al. (2010) zistili, že empatia voči vlastnej skupine (in-group) aktivuje iné neurálne mechanizmy ako empatia voči „zvyšku ľudstva“.

Istá časť výskumníkov (napr. Levin et al., 2016) sa prikláňa k hypotéze, že existujú dve osobnostné dispozície s vysokým ochranným faktorom voči predsudkom, a to dispozičná empatia (súcit s obeťami, zaoberanie sa perspektívou druhých) a altruizmus (nesebecké, prosociálne hodnoty). Medzi autoritárstvom a altruizmom sa zistil negatívny vzťah (Pratto et al., 1994). Negatívny vzťah sa zistil aj medzi orientáciou na sociálnu dominanciu a úrovňou empatie, záujmom o iných (Duckitt, Sibley, 2010).

Fog a Agner (2017) akceptujúc Stennerovej tézu, že autoritárstvo je dynamická odpoveď na externú hrozbu, nepovažujú autoritárstvo za psychickú poruchu, ale evolučne vyvinutý spôsob odpovede na vnímané kolektívne ohrozenie. Tendencia podporovať silného lídra v časoch kolektívneho ohrozenia je v prehistórii ľudstva adaptívnou odpoveďou, ktorá pomohla riešiť kolektívnu akciu v prípade násilného konfliktu a pri kontrole tých, čo sa len vezú a neprispievajú kolektívnemu cieľu. Bez evolučného vysvetlenia je podľa autorov samotné skúmanie autoritárstva predpojaté.